Yoru Vanpaia 1-Welcome to Winerswill!

1. ledna 2009 v 15:44 | Midori Yoshi
Prvá, historicky prvá xD


Vítam vás v úžasnom meste menom Winerswill. Volám sa Kiya Watersoon. Mám 16 rokov a bývam tu od troch rokov svojho nudného života. Od malička som bola iná, stránili sa ma ostatné dievčatá, nikdy som si nevedela nájsť kamarátku, na ktorú by som sa vedela spoľahnúť.

No potom prišiel Winerswill a tým aj nové obzory a tiež nové skúsenosti. Dostala som sa tu na konzervatívnu strednú školu. No popravde, podľa mňa je celá divné. Aj keď som si už zvykla, že na mňa ľudia hádžu posmešné pohľady a neodpustia si ani nejakú poznámku.

Aj keď si už skoro celá škola zvykla na moje temné a morbídne spôsoby, oblečenie a doplnky, stále mám pocit, že tu nepatrím. Cítim sa byť trochu...ako by som to povedala...hlúpo. Každá nosí motýlikov, srdiečka alebo zvieratká.

Ja namiesto toho radšej lebky, netopiere a vybíjané doplnky. No, ale myslím že opisovania môjho života bolo dosť. Vráťme sa skôr do prítomnosti, aby sa mohlo stať to, čo sa má. Lebo ako sa hovorí, osud sa zmeniť nedá.

***

Bolo včasné ráno, keď som prechádzala po chodníku okolo cintorína Winerswillu. Všade bola ešte tma, veď bolo len 5 hodín ráno.

,,Ah, načo sa musím trepať do školy tak skoro ráno?" zakliala som pre seba, no nahlas. Spoločnosť mi robila moja dobrá priateľka menom Ayami a tá sa hneď ozvala.

,,No tak Kiy. Vieš, že máme dodatočné hodiny, to čo sme vymeškali pred týždňom. Inak, učiteľ vie, že sme mohli ísť, ale nechcelo sa nám. A mala by si byť rada, že nám to dá dodatočne urobiť, inak by nám dal rovno F." Prikývla som, no vôbec ma to netrápilo. Môj pohľad upútal hrob vedľa. Zdal sa mi trochu iný ako ostatné.

,,Hej, Kiy! Počúvaš ma?!" skríkla na mňa Ayami, keď som ju už dlhšie nevnímala. ,,Čo?" ,,No ták, vnímaj ma. Čo keby sme išli dneska na nákupy?" Povzdychla som si, upravila sponku vo vlasoch a pozrela na ňu. No môj pohľad ju minul a pokračoval ďalej.

Ani nie 50 m od nás zastalo čierne auto s tmavými sklami. Ihneď upútalo moju pozornosť. ,,No, bude to skvelé, kúpime si zmrzku, nejaké nové oblečko a ..." pokračovala ďalej, no nielen slovne ale aj chôdzou. Ja som ale zastavila. To auto mi nedalo pokoj. Nie je to až také chudobné mesto, Winerswill, no jediné, čo je tu výnimočné je gotické sídlo na jeho vrchole. Čo by tu preboha robilo už z pohľadu také drahé auto?

Priblížila som sa o dve kroky. V tom sa dvere otvorili a z nich vyšiel postarší pán so zlatým, no i strašidelným výrazom v tvári. Z miesta šoféra onedlho vystúpil mladý chalan. Čierne vlasy, oblečenie a temné oči. Akonáhle som ich zbadala, zapáčil sa mi.

Neviem, či to bolo náhodou, alebo cieľne, no naše pohľady sa stretli. Letmo sa usmial a hneď na to sa pobral preč, smerom na kopec nášho mestečka. Pozerala som za ním ešte pár minút, no keď sa mi stratil z dohľadu, pobrala som sa za Ayami.

Tá nahnevane stála a dupala ľavou nohou s prekríženými rukami. ,,Prepáč, zamyslela som sa," ospravedlňujúco som sa na ňu usmiala. Ayami si povzdychla. ,,Hej, alebo si čumela na toho chalana. No nič, ty sa nezmeníš." ,,Akého chalana?" hrala som sa na hlúpu. Ayu sa zasmiala a ani ja som sa tomu radšej nevenovala. ,,Tak ako s tými nákupmi?" opýtala sa s nádejou v hlase.

,,Prepáč Ayami, ale nemôžem. Musím pomôcť mame, už som jej to sľúbila. Ale sľubujem, že si niekedy vyrazíme." Po poslednom slove sme vstúpili do školy.

,,Tak dobre Kiy. Ale nezabúdaj na to," povedala a tak sme obe utekali na tú hodinu, čo sme zameškali. Bolo to zdĺhavé a nudné, no aspoň že Ayami urobila viac ako polovicu z toho projektu. Konečne sme skončili a tam sme sa rozišli do iných tried. Ayu na prírodopis a ja na matiku.

Posadila som sa a vybrala čierny zošit s lebkami. ,,Nenechám to tak. Možno som príliš zvedavá, no musím to zistiť. Nikto ten dom neobýval už 12 rokov a teraz sa objaví pekný neznámy, ktorý sa tam ide nasťahovať. To je viac než divné. Hmm, dneska nemám nič po škole...musela som Ayami povedať, že mám, inak by som sa nemala prečo vyhovoriť a nemohla som jej o tom povedať...takže...ide sa na výzvedy..." S podobnými myšlienkami som sa snažila prežiť matiku. No to by náš profák nebol on, keby ma nevyvolal kvôli môjmu výzoru.

Szále som musela dokazovať, že sa i učím. Nie že by som bola bifloška, no zase sa neučím ani na 4. Dopísala som posledné číslo a išla si sadnúť.

,,Hej, Kiya," zavolal niekto. Otočila som sa. Bol to Robie, najkrajší a najpríťažlivejší, no i najväčší debil na svete. ,,Čo je?" ,,Nechceš si niekam vyraziť?" ,,S tebou nikdy, to si radšej vyrazím sama a na cintorín," odvrkla som. Robie sa zamračil.

,,Ah, magor jeden," pomyslela som si. Zazvonilo a ja som išla do skrinky vymeniť si zošity na ďalšiu hodinu. Upravila som si visiaceho plyšového čierneho klauna a pobrala sa na hodinu biológie.

Nanami sa práve vracala zo školy domov. Teda, ak sa to domov dá nazvať. Vracala sa na miesto, ktoré by najradšej zničila. Do svojho takzvaného domova. Pri dverách ju hneď čakala komorná a odprevadila ju až do jej izby. Tašku jej položila na skrinku a odišla. Nanami sa zavrela na kľúč a pustila sa do úloh. Tie mala rýchlo hotové, tak sa nenápadne vytratila vonku oknom. Prechádzala po tmavých uliciach Londýna. Toto mesto bolo veľmi veľké, a to vedela i ona. Rada by skúsila niečo, kde by bola výnimočná.

Midori bola na ceste s dvomi kamoškami. Išli do mesta na nejaké jedlo. ,,Ty, Midori...prečo máš tak rada čiernu?" opýtala sa jej zrazu od veci jedna. ,,Ja...ja, vlastne ani neviem...cítim sa v nej dobre...myslím, že vystihuje moju dušu." No to nemala povedať. ,,To ako vážne?" opýtala sa so strachom druhá. ,,Hej, myslím to vážne. Vy to nepochopíte, no možno sa raz nájde niekto, kto bude schopný tomu porozumieť." Po týchto slovách sa zahľadela na mesiac.

Arwen sa vracala z nemocnice. Pracuje tam ako pomocná sestrička. To je druhá škola, ktorú si robí, okrem strednej. Od vtedy, čo jej zomreli rodičia, bývala u svojej tety. Tá ju mala rada, no Arwen si k nej nikdy nevedela nájsť cestu. Zhodila zo seba veci, vošla do sprchy a potom odišla. Mala jedno stretnutie s kamarátkami.

Kimm sedela doma nad knihami. Neznášala, keď nemohla vyjsť vonku na dlhšie ako dve hodiny. A dneska už bola, tak jej nezostávalo nič iné. Zaklapla knihu a išla si zapnúť telku. Práve dávali film o stvoreniach noci. Urobila si do misky sušienky a pohodlne sa posadila na gauč. Napäto sledovala celý príbeh, až kým nezaspala.

Aki sa vracala z dneskajšieho tréningu. Bola uťahaná, najradšej by si ľahla aj na cestu a zaspala. No to by nedopadlo dobre. V tom okolo nej prešla osoba v čiernom kabáte s tmavými očami a vlasmi. Hneď upútal jej pozornosť. No obzrela sa za ním už neskoro, zmizol. Aki sa ale vydala po jeho stope. Došla na nejaké detské ihrisko.


By Mizunata Yuzuko
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama